Podpivník, podpivák, pivný keks, pivní tácek (CZ), bierdeckel (DE), beer mat (UK), beer coaster (USA)... Jednoducho, bežná vecička z pivárne. No zamysleli ste sa niekedy nad tým, kde sa vôbec podpivníky vzali? A či sa používajú všade na svete? (Teda aspoň všade tam, kde sa pije pivo?)
Kto bol prvý?
Kto vlastne vymyslel podpivník? O prvenstvo sa sporia krajiny s najsilnejšou pivárskou tradíciou, ako je Nemecko, Česko či Anglicko. No keďže použitie nejakej podložky pod pohár na to, aby ochránila stôl pred kvapkami z nápojov, je celkom logické, táto myšlienka sa, pochopiteľne, objavila už veľmi dávno. A to v rôznych častiach sveta nezávisle od seba. V tomto smere by sa teda prvenstvo určovalo len veľmi ťažko. Je napríklad doložené, že už v starovekom Grécku sa pod poháre podkladali kúsky keramiky alebo dreva. Aj podložky pod pivné poháre sa používali asi odjakživa všade tam, kde sa podávalo pivo. No nápad vyrobiť takúto podložku z papiera alebo z lacného materiálu na báze dreva a urobiť z praktického predmetu zároveň predmet reklamný, pochádza preukázateľne z Nemecka, kde sa zrodil koncom 19. storočia.
Wikipédia uvádza, že prvú lepenkovú pivnú podložku predstavila v roku 1880 nemecká tlačiarenská spoločnosť Friedrich Horn. Krátko na to, v roku 1892, si dal v Nemecku patentovať tácku z lisovanej drevnej štiepky a filcu Robert Sputh z Drážďan. Tieto podložky boli vyrezané do tvaru kruhu alebo štvorca a podľa popisu pripomínali „krekery vyrobené z pilín“ (z čoho zrejme pochádza aj názov pivný keks). A vlastne to spočiatku ani nemali byť podložky. Ich autor ich najskôr nazval „Holzfilzdeckel“, teda drevo-plstený vrchnák, alebo „Bierdeckel“, čo v nemčine znamená pivný vrchnák, pretože mali slúžiť na zakrytie pohára, aby pivo v ňom chránili pred lietajúcim hmyzom. No vďaka svojej schopnosti absorbovať tekutinu skvelo fungovali aj na ochranu stolov pred krúžkami, ktoré na ich povrchu zanechávali mokré poháre. Stali sa z nich teda podložky pod pivo — „Bieruntersetzern“. Najdôležitejšie však bolo, že Sputhove výrobky boli zdobené a ich súčasťou bol obvykle aj nápis alebo krátky výrok. Išlo teda o šikovné nosiče reklamy na rôzne produkty (nielen na pivo) — lacné, veľmi rozšírené a ľahko obmieňateľné. Takže pokiaľ definujeme podpivník ako reklamnú podložku pod pohár s pivom, jeho vynález môžeme smelo pripísať Nemcom.
Od propagácie k tegestológii
.jpg)
Podpivník tak, ako ho vnímame dnes, teda nie je len ochranným opatrením. I keď jeho základná funkcia je praktická — má zabrániť tomu, aby voda skondenzovaná na pohári zanechala stopy na stole, správny podpivník sa dá aj potlačiť, takže je ideálnym nosičom reklamy. Logickým začiatkom bola propagácia značky piva, ktoré bolo v pohári alebo v ponuke podniku. Už spomínaný Robert Sputh vyrábal podpivníky pre niekoľko pivovarov. No podložky sa hodia aj pod whisky, rum, gin, nealko... vlastne pod pohár s akýmkoľvek nápojom (najmä pod tie studené, po ktorých steká skondenzovaná voda, alebo pod horúce, ktoré by mohli poškodiť povrch stola). Ideálne aj s vhodnou a vkusnou reklamou. Keďže dnes sa dajú reklamné podpivníky vyrobiť aj v malých množstvách, využívajú sa nielen na zviditeľnenie pivovarov alebo výrobcov alkoholu, ale aj na propagáciu športových klubov, podujatí či firiem. Môžu byť dokonca vyrobené na špeciálnu príležitosť, akou je napríklad svadba.
Z podpivníkov sa navyše postupom času stali naozaj pekné, originálne či vtipné kúsky, a tým pádom aj perfektné suveníry. No a od túžby po peknom podpivníku na pamiatku nie je ďaleko k zberateľskej vášni. Zbieranie podpivníkov dostalo dokonca latinský názov — tegestológia (odvodený od slova tege, čo znamená podložka alebo kryt), a v druhej polovici 20. storočia začali vznikať zberateľské kluby (jedným z prvých bol British Beermat Collectors Society, založený v roku 1960). Logickou reakciou na takýto dopyt bola aj výroba zberateľských kúskov — špeciálnych kolekcií či sérií. Vznikali napríklad skladačky, z ktorých sa dal vytvoriť väčší obrázok, prípadne bol na podpivníku vytlačený vtipný výrok, kvízová otázka alebo jednoduchá hra k pivu.
Iný kraj, iný mrav
Podpivníky sa po svete rozšírili spolu s kultúrou pitia piva, no nie po celom svete rovnako. Napríklad v Nemecku, USA, Veľkej Británii či Taliansku sú celkom bežné a nájdete ich tu takmer vo všetkých pivárňach, baroch a reštauráciách, podobne ako u nás, v Česku a Rakúsku. Aj v Číne sa s nimi dá stretnúť pomerne často, no je to najmä v moderných podnikoch. Inde sa zas podpivníky používajú len výnimočne — v určitých typoch podnikov alebo pri špeciálnych príležitostiach. Napríklad vo Francúzsku a Španielsku nie sú veľmi frekventované, v Indii sú skôr výnimkou, ktorú nájdete len v niektorých západných reštauráciách a pivárňach, a v Japonsku sa nepoužívajú, pretože ich tu považujú za nehygienické.
Medzi rôznymi krajinami existujú rozdiely aj v preferovaných materiáloch. Kým v Nemecku a Taliansku sú obľúbené najmä korkové podpivníky, vo Veľkej Británii vedie papier, podobne ako u nás a v Česku. V Číne zas dominuje kov a plast a v USA sa najčastejšie používajú plastové podložky. Špecifikom Česka, Slovenska a Rakúska sú keramické podpivníky, ktoré tu vidno najmä v tradičných pivárňach a krčmách. Vo všeobecnosti sa pritom dá povedať, že tam, kde je silnejšia kultúra recyklácie a ochrany životného prostredia, preferujú opakovane použiteľné podpivníky z prírodných materiálov.
Ktoré sú najlepšie?
Klasické podpivníky sú tie vyrobené z lepenky s vysokou gramážou alebo z niekoľkých vrstiev papiera, aké aj u nás bežne vídať v pivárňach a baroch. A samozrejme, potlačené. Tak, ako to vymysleli Nemci ešte v 19. storočí. Práve na túto klasiku nedajú mnohí dopustiť. Predtým aj potom sa však podložky pod poháre vyrábali aj z iných, trvácnejších materiálov — najprv z kovu, dreva či keramiky, neskôr aj z korku alebo plastu. Ktoré sú lepšie?
Ak to vezmeme z praktického konca, správny podpivník by mal zabrániť tomu, aby poháre zanechávali na stole mokré krúžky a mal by sa dať potlačiť reklamou alebo inak vyzdobiť. To však zvládnu rôzne materiály (i keď odlišnými spôsobmi). Rozhodnúť tak môžu aj iné, takpovediac „bonusové“ vlastnosti.
Pokiaľ ide o ochranu stola pred vlhkosťou, osvedčeným riešením je podpivník z nasiakavého materiálu. V tomto smere vyniká najmä spomínaná lepenka, ale aj korok a plsť, prípadne tvrdé pórovité materiály ako mastenec či neglazovaná keramika. Posledné spomínané však nie sú veľmi rozšírené pre nepraktickú údržbu a vysokú cenu.
Papierové podpivníky sú lacné a dajú sa jednoducho potlačiť reklamou (i keď to nemusí byť vždy žiaduce). Dlho však nevydržia a „lacno“ aj vyzerajú (čo tiež môže byť otázka vkusu či štýlu podniku). Korkové sa môžu používať opakovane a pôsobia elegantnejšie, sú však drahšie. Spoločným nešvárom oboch týchto ľahkých materiálov je, že mokré sa zvyknú prilepiť na pohár. Medzi dvoma nerovnako zakrivenými, hladkými a mierne vlhkými povrchmi totiž vznikne uprostred vákuum a na okraji niečo ako tesnenie — vďaka sile tohto „vákuového spojenia“ potom bez problémov zdvihnete pohár spolu s ľahkým podpivníkom.
Ďalšou možnosťou sú pivné tácky z nenasiakavých a zároveň ťažších, a tým pádom aj stabilnejších materiálov ako je kov alebo glazovaná keramika, ktoré sú zároveň opakovane použiteľné. Sú, samozrejme, drahšie, ale aj štýlové a v podstate večné, takže vďaka dlhej životnosti menej zaťažujú životné prostredie. Ich hlavná nevýhoda spočíva v tom, že tekutinu stekajúcu z pohárov síce zadržia a nepustia na stôl, no nevsiakne do nich. Keď potom zdvihnete pohár k ústam, kvapky z podpivníka skončia buď na stole pred vami, alebo priamo na vašich nohaviciach.
Malá, no šikovná vecička
Pôvodným účelom podpivníkov bola teda ochrana stola pred kondenzátom, ktorý sa tvoril na studenom skle, alebo pred penou, ktorá zvykla stekať po pohári s čerstvo načapovaným pivom. No a popri tom zvládli aj spropagovať u konzumentov nejaký ten produkt či značku. Ibaže ľudia (najmä muži) sú tvory vynaliezavé, a tak sa pôvodným účelom obvykle nenechajú príliš obmedziť.
Ďalšie praktické funkcie môže plniť podpivník položený na pohári — môže napríklad ochrániť jeho obsah pred smädným hmyzom, ako to zamýšľal samotný Robert Sputh z Drážďan. V tomto prípade však záleží aj na tom, v ktorom regióne sa nachádzate. V Česku, v Nemecku a aj v niektorých podnikoch na Slovensku sa totiž môže stať, že vám potom už ďalšie pivo neprinesú. V týchto krajinách sa v pivárňach často nosí pivo automaticky, takže treba povedať alebo naznačiť nie to, že chcete ďalšie, ale že ho nechcete. Samotný prázdny pohár je tu pre čašníka znamením, že treba doniesť plný, podpivník na pohári zas signalizuje, že už „stačilo“.
Okrem toho je papierový podpivník priam stvorený na to, aby sa stal zápisníkom. V časoch poznámok v mobile o túto úlohu, žiaľ, pomaly prichádza, no v minulosti bola na nejeden zaznamenaná myšlienka, ktorá sa v danom čase zdala skvelá a hodná zvečnenia (aj keď ráno to už mohlo vyzerať úplne inak), na mnohých putovalo telefónne číslo mimoriadne sympatickej osobe (ktorú by si občas darca na druhý deň najradšej vymazal zo zoznamu aj z pamäte).
V 50. rokoch minulého storočia si vraj sovietski agenti v Británii odovzdávali na podpivníkoch tajné informácie. Takýmto špionážnym kúskom zvykli podložiť nohu dohodnutého stola — mali tak istotu, že podpivník nikto nepoužije (a ani nevytiahne, keďže by tým pripravil stôl o stabilitu). Na rozdiel od tejto neoverenej informácie je potvrdené, že v Nemecku zvykli v minulom storočí zaznamenávať na podpivník počet vypitých pív — za každé naň pribudla čiarka. Rovnako je overená aj informácia, že podložením správnej nohy vhodne zloženým kartónovým podpivníkom vyriešite problém s hojdaním stola.